A po tom, čo mi počas mojej prvej liečby náhle zomrela mama, sa začali diať veci. Ľudia prelínajúci moju cestu, iní ako predtým.

Čas plynul spolu so mnou, usadenej do vlastnej spokojnosti. Stále s hormónmi, no už po liečbe, som pomaličky zabúdala, že som stala jednou nohou nad priepasťou. Pred dvomi rokmi sa rakovina vrátila a šialené parmesacne prognózy s ňou. Odvtedy prešli viac ako dva roky. Presnejšie 857 dni. Presnejšie 20 568 minút. Ktoré nadčasujem a dostávam nenahraditeľnú mzdu skutočnosti. Pretože to je to, čo sa mi stalo. Život sa otočil o milión stupňov a skutočnosť sa vryla do každej bunky môjho tela. Skutočnosť. Vnímanie, cítenie, bytie, bitie. Tajomstvo, hĺbka, chvenie (teraz sa usmievam, pretože presne toto som napísala na obálku mojej knihy koncom roka 2019). Odovzdala som sa a dovolila si byť zraniteľná. Dovolila iným, aby sa o mňa postarali. Dovolila tomu, kto ma stvoril, aby sa o mňa postaral. Dovolila sebe dať sa, byť prostriedkom na všetko, čo sa má udiať, vediac, že je to dobre. Nečakala som na koniec, pretože ten už nebol strašiakom. Začala sa skladať mozaika pochopenia, súcitu, prijatia, odovzdania, objatí, emócii, vďačnosti, pokory, radosti a bezodnej Lásky. Zaspávam a neviem, či sa zobudím a hoc veľmi chcem, viem, že to nie je to, na čom až tak záleží. Som malou vo veľkých rukách. S darmi, ktoré dávajú viac ako ja môžem dostať. Keď v každom dnešku namaľujem obraz, ktorý objíme druhého človeka, keď poviem či napíšem slovo, ktoré zladí struny v duši, keď odovzdám pokoj, ktorý zacelí ranku, keď rozosmejem oči zastreté smútkom, keď otvorím náruč... svet sa mení. A ja tu som, nie za seba, aj na to. Všetci tu sme, nie za seba, aj na to. Byť tu jeden pre druhého. Bit tu jeden pre druhého. Nemusíme robiť veľké veci... niekedy stačí podať ruku. Dotknúť sa srdca. Počuť dušu dýchať.

Keď príde zajtrajšok a tento deň bude navždy preč, nahradí ho niečo, čo sme nechali za sebou. Nech je to niečo dobré.