Vďaka ľuďom, ktorí na mňa nezabúdajú a ktorí ma v mojej záľube podporujú, mám možnosť ukázať po dvoch rokoch ako a čo som urobila, akými zmenami a vývinom som prešla. Neprestala som maľovať, pri maľovaní som sama sebou, maľujem bez tlaku na dosiahnutie výsledku, farbám nechávam voľnosť a ony sa mi odvďačia svojou neskutočnou krásou a neopísateľným pokojom v duši. Keď si spätne prezerám to kvantum mojich obrazov je prekvapujúce, že presne viem, v akom období, kedy a na čo som vtedy myslela a čo sa mi v mysli premietalo. Spôsob maľovania a použité farby sú odrazom toho, ako sa počas maľovania cítim. Preto moje obrazy sú knihou môjho života, pri maľovaní som v psychickej pohode. Nebránim sa spomienkam, v ušiach mi znejú slová piesne „ Len sťahovaví vtáci sa vracajú, len stromy majú dosť času, aby mohli žiť v spomienkach“ Som strom s pevným kmeňom a košatou korunou plnou listami spomienok a je mi dobre. Výstava sa koná v období môjho životného jubilea 70 rokov. Zistila som, že vek ma oslobodzuje. Oslobodzuje v konaní, vyjadrovaní, jednaní. Na druhej strane ma vek obmedzuje s pribúdajúcimi chorobami, telo neoklamem. Uplynuli štyri roky od mojej operácie kvôli nebezpečenstvu s veľkým R, stále som pod kontrolou erudovanej a empatickej lekárky, nateraz bez problémov. Nepripúšťam si žiadnu recidívu. Maľovanie ma obohacuje. Vďaka maľovaniu sa zmenilo aj moje myslenie v pozitívnom smere. Po rokoch som spoznala, že dokážem tešiť sa: z dokončeného obrazu, z pekných vecí, z každého rána, z každého dňa, mnohé veci vnímam pokornejšie a pokojnejšie, mám plno plánov a nápadov, ktoré ma napĺňajú a robia môj život krajším a zmysluplným. Prichádzajú mi na myseľ slová z piesne: “...Nevím jak vy, ale ja strašně ráda žiju...“
