„Dávno sme sa nevideli, ale spomenula som si hneď na teba… potrebujem tvoju pomoc.“
Stojí pred mnou moja láska, Juliška.
Mám ju v pamäti, ešte som bola malé dievčatko. Veselú, milú, štebotavú, zaľúbenú do Mirka, pekného, mladého, múdreho, pokojného a rozvážneho muža. Patrili spolu...
Čas bežal, striedali sa časté aj menej časté stretnutia. Ubehli desaťročia.
A stojí pred mnou krásna staršia dáma. Nik by nepovedal, že má už 73 rokov.
Byť, či nebyť? Otázka, ktorú si kládol Shakespeare vo svojom diele, ale nielen on...
Položili ste si ju niekedy aj vy?
Ak nie, ste na tom dobre, môžete sa tešiť. Ja som však s touto otázkou bola nútená bojovať viackrát. Jedného dňa prišlo štádium, keď nabrala ozajstnú vážnosť. Byť som túžila nadovšetko a nebyť bolo tak blízko. Toto neprajem naozaj nikomu na svete. Ale poďme pekne po poriadku. Som žena, chvála Bohu mám 32 rokov a zdravé krásne dieťa. Môj život bol od narodenia v podstate v poriadku.
Dovoľte mi, aby som sa predstavila. Moje meno je Katarína Olíková. Narodila som sa v Bratislave 14.decembra 1977 ako multifunkčná osoba, ktorá počas svojho života prešla od folklóru cez stavarinu, psychológiu a marketing až k umeniu.
V januári 2015 mi ako 37 ročnej mamine takmer 2-ročného syna diagnostikovali zhubný nádor prsníka. Vďaka okolnostiam, osudu, rodine, Bohu, Vesmíru, intuícii, priateľom, vôli, láske, humoru, liečbe...sa mi otvorili akési dvere kamsi...a zmenili môj život, priority, pohľad, vnímanie...od základov.
Hendrik Kürsten o našom obyčajnom ľudskom príbehu, ktorý píše život mnohých onkologických pacientov hovorí:
Poznali sme sa sotva tri mesiace keď prišla zdrvujúca správa o recidíve onkologického ochorenia po 11 rokoch vašej pacientky a mojej partnerky. Odmietala pokračovať v našom vzťahu a chcela sa uzatvoriť do seba a sama čeliť ochoreniu... Vtedy som si pomyslel, pane Bože, aký je len ten osud nespravodlivý...konečne som spoznal úžasného človeka a vysnívanú ženu môjho života a teraz sa jej mám vzdať?
Prežívaj svoj sen miesto presnívania svojho života!
Táto veta nepochádza odo mňa, kedysi som ju len čítala. A je pravdivá! Prečo to môžem tvrdiť? Protože ja – napriek tomu, či lepšie povedané, pretože som patrila k onkologicky chorým – môj sen žijem!
Poďme však na začiatok môjho príbehu.
Tipy proti stresu
Po mamografickom a ultrazvukovom stanovení diagnózy som sa ocitla v strese – nesmiem mrhať časom. Po vyšetrení však trebalo týždeň počkať na nález. Následné rozhovory s lekármi: prúd informácií, operácia, chemoterapia, ožarovanie, lieky. Chcela by som už vedieť výsledok, ale na druhej strane si uvedomujem, že by asi nebolo vhodné dostať informácie hneď o všetkých možných eventualitách.
My ľudia sme už raz takí, pokiaľ sa nás choroba netýka, tak sa s ňou ani nezaoberáme.
Keď sa povie rakovina, tak je to pre nás ešte stále taký veľký strašiak, že to slovo radšej ani nevyslovujeme.
Spájame si ho so smrťou, bolesťou a trápením a s tým, že pri nej sa už nedá nič urobiť..
