Okno spálne otvorené dokorán, ani závan vetríka necítiť, ani záclona sa nepohne, do miestnosti sa tlačí len ťažký sparný vzduch.

Hanka stojí pri okne, pozerá pred seba na okolitú zeleň, na brezy, ktoré pred mnohými rokmi pomáhala sadiť a dnes už prevyšujú piate poschodie paneláka, v ktorom býva.

Odvtedy ubehlo už 40 rokov. Práve toľko rokov má jej syn. Hanke pri spomienke na deň narodenia syna stekajú po líci slzy. Bol to najšťastnejší deň jej života. Aj dnes ju ten spomienkový návrat dojíma.

Bola mladá, šťastná, srdce naplnené materinskou láskou. Vtedy tu s ňou boli aj obidvaja rodičia, vďaka ktorým mala krásne detstvo. Detstvo plné bezstarostných hier, zábavy a kamarátov.

Prežila ho radostne, aj školské povinnosti zvládala s ľahkosťou. Po základnej škole študovala na gymnáziu a po maturite jej kroky smerovali do Bratislavy. Rozhodla sa pre štúdium na náročnej, ale dodnes najlepšej fakulte. Päť rokov strávila na FFUK. Bratislava ju nikdy nelákala, nenašla si k nej vzťah, no usilovne sa venovala štúdiu, ktoré aj úspešne ukončila. Dodnes je vďačná za úžasných pedagógov. Jej ročníkovým vedúcim bol Milan Rúfus. Veľká básnická osobnosť. Bola s ním v kontakte do posledných dní jeho života. Veľa krásnych spomienok si zachovala v srdci. Slávny básnik, no plný pokory, láskavosti, skromnosti, svoje pocity vyjadroval v básňach, v reálnom živote bol mlčanlivý, skôr pozorný poslucháč, než rozprávač. No keď prehovoril, čo slovo, to perla. Zapadal do Hankinho idolu, čím je človek múdrejší, tým je ľudskejší a pokornejší.

V súlade s výrokom: "Prázdny klas vysoko hlavu dvíha, plný ju kloní k zemi."

Hankine spomienky prerušuje súčasnosť. V jej vždy smejúcich sa očiach je v týchto dňoch smútok. Srdce je naplnené bolesťou. Po 40 rokoch s láskou vykonávanej pedagogickej práce si zaslúži oddych. Do dôchodku odchádzala s nostalgiou, milovala svojich študentov, no aj sa tešila, že bude mať viac času pre seba.

Do jej života však prišla nečakaná rana. Pred Vianocami, pri poslednej kontrole, jej lekár oznamuje: "Máte zvýšené markery." Vzápätí jej podáva žiadanku na náročné vyšetrenie, v januári ju čaká pozitrónový tomograf. Výsledok bol v norme, no po vyšetrení sa jej na koži hrudníka zjavili zapálené zdureniny. Výsledok vyšetrenia u kožnej lekárky znel, kontaktná dermatitída. Masť však nezabrala. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, gamagrafia, opäť bol výsledok v poriadku. Hanka nechápe, čo sa deje. Bola v pohode, plná energie, sily. S trasúcimi rukami si berie ďalšiu žiadanku od lekára: "Pôjdete na odber kože na histológiu." Histológia bola pozitívna. Hanka všetky tie vyšetrenia vnímala ako zlý sen, z ktorého sa prebudí a bude všetko v poriadku. Celý ten kolobeh vyšetrení a výsledok histológie ju zrazil na kolená. Po opätovnej návšteve lekára, ktorý ju bez vysvetlenia, o čo vlastne ide, poslal na oddelenie chemoterapie, padla pri predstave o liečbe, na samé dno. Nevedala, čo sa deje, aká je vlastne diagnóza.

V apríli začala prvá chemoterapia. Hanka pochopila, že začína aj jej boj o život. Myšlienky na smrť sa zahniezdili v hlave. Jej mama zomrela 66 ročná. Diagnóza - rakovina. Práve toľko rokov má teraz Hanka. "Zomriem, či prežijem?" "Zvládnem náročnú liečbu fyzicky, ale najmä psychicky?" "Vyliečim sa?"

Otázky, na ktoré nepozná odpoveď. Zmieta ňou strach, obavy, úzkosť. Celá rodina s ňou cíti. Slzy v očiach jej syna ju ešte viac zraňujú. Bojí sa o svoju milovanú mamu a mama sa bojí nechať tu svojho syna. Miluje ho celým svojím srdcom. Vždy tu bola pre rodinu, pre priateľov, vždy ochotná pomôcť, poradiť, jemná, ústretová, šírila okolo seba len úsmev a pohodu. A teraz tu stojí a je plná obáv. Úsmev vystriedal smútok. Má rada život, krásy prírody, kvety, aj spev vtákov, do ktorého sa práve započúvala. Spev vtáčikov je jej ranným budíčkom. Hanka je vďačná za každé nové ráno. Je vďačná za každé milé slovo, ktoré počuje od lekárov. Veľmi citlivo vníma ich prístup. Často má slzy na krajíčku, keď lekár stláča klávesnicu a uprene hľadí do monitora. Osobnú komunikáciu vytesnil počítač, ktorý na plnej čiare vyhral nad pacientom. Je nesmierne rada, keď je to naopak. Keď stretne lekára s osobným prístupom, ktorý pomáha nielen fyzicky dať zdravie do poriadku, ale aj psychicky. A psychika je v liečbe rozhodujúci faktor. Hanka to sama cíti na sebe. Kdesi v ďialke za oknom zbadala blesk. Blýska sa, možno konečne spŕchne a dážď osvieži vzduch a ochladí sa aj v byte. Hanku čaká o pár dní piata chemoterapia. Myšlienky o živote i smrti sa neustále vracajú a nedajú jej pokoj.

Toto leto má zvláštnu príchuť, Hanka ho trávi v tieni stromov alebo v byte, skrytá pred slnkom, ktoré tak miluje. Nevzdáva sa však, no bojuje. Má chuť žiť, žiť a obdivovať všetky krásy, ktoré život ponúka. Tešiť sa z každého nového dňa, z každého prítomného okamihu. Nepýta sa: "Prečo práve ja?" Žije v nádeji, v nádeji, že ďalšie leto už bude lepšie, že si bude môcť užívať aj slnečné lúče. Žije v nádeji, že počuje tie dve vzácne slová: "Vyliečená a zdravá!"

Hanka stojí pri otvorenom okne, začal pofukovať jemný vánok, ktorý rozháňa ťažký sparný vzduch, aj blesky naberajú na sile a spadlo aj pár dažďových kvapiek.

Hanka verí, že aj jej sa blýska na lepšie, šťastnejšie a najmä zdravšie dni, na nové leto, ktoré už nebude musieť tráviť v tieni stromov.