„Dávno sme sa nevideli, ale spomenula som si hneď na teba… potrebujem tvoju pomoc.“
Stojí pred mnou moja láska, Juliška.
Mám ju v pamäti, ešte som bola malé dievčatko. Veselú, milú, štebotavú, zaľúbenú do Mirka, pekného, mladého, múdreho, pokojného a rozvážneho muža. Patrili spolu...
Čas bežal, striedali sa časté aj menej časté stretnutia. Ubehli desaťročia.
A stojí pred mnou krásna staršia dáma. Nik by nepovedal, že má už 73 rokov.
„Prišla som za tebou, našla som si hrčku v prsníku. Nebola tam. Kedy narástla neviem, len som sa v kúpeľni utierala a hrčka… to bude rakovina. Myslíš, že to má význam liečiť? Nenecháme to už tak?“
Mamografia, ultrazvuk aj odber vzorky ukázali, že mala pravdu...
Potvrdila sa rakovina prsníka.
„Vieš, Juliška, nikto nevie, koľko ešte bude žiť… ale aj v tomto veku sa to dá dobre liečiť a je škoda zomierať na rakovinu.“
Rozhodla sa, išla na operáciu, chemoterapiu aj ožiare. Chodila na kontroly, všetko bolo v poriadku.
Keď mala 85 rokov, zistili jej ďalší krvný typ onkologického ochorenia… Aj na túto liečbu sa podujala....
Statočne, tak ako lekári odporúčali, chodila a liečila sa.
Dožila sa túžobne očakávanej pravnučky, učila ju chodiť aj hovoriť.
Teší sa z nej aj z celej svojej rodinky aj teraz ako 92 ročná.