Keď som bola malá, mesiac bol pre mňa zvláštnym javom. V mysli som sa s ním rozprávala. Chodila som na tanečnú, v divadlách hrala muzikálové hry. Občas som javisko vystriedala s hľadiskom. Sledovala som predstavenia druhých talentovaných ľudí. V jeden večer vyšla na pódium mladá žena, ktorá prezentovala poetický text. Nebolo to recitovanie, bolo to hlboké prežívanie tých najúprimnejších emócií. Očarila ma natoľko, že veci vo mne zrazu začali úplne inak rezonovať. A tak som sa začala s mesiacom rozprávať inak. Poeticky. Ak som netrávila čas s mesiacom, tancom alebo básňami, v ocinovom ateliéri som konštruovala rôzne inštalácie, alebo sme behali niekde po galériách. Pozorovala som, ako tancujú farby. Ako sa pohybujú ťahy štetca a ako ruky tvarujú hlinenú hmotu. Mojou prvou soškou bol hlinený polychrómovaný portrét mimozemšťana na kocke. Dodnes soška stojí v ateliéri v rodičovskom dome. Keď sa na ňu pozriem, uvedomujem si, aké je to životaschopne krásne, že z akého veľkého nadšenia malého dievčaťa dokáže narásť niekto s ambíciami, snami, výzvami, víziami a postupnými krokmi snáď k úspechu.
V tejto umeleckej ceste som pokračovala ďalej aj v štúdiách. Poézia, maľba a priestorové médiá sa stali mojimi priateľmi nielen v súkromí, ale našli si ku mne cestu aj v práci. Vždy ma bavilo viac vecí naraz a job reštaurovania, architektúry a histórie mi to našťastie umožňuje. A keď som si myslela, že sa mi život v 30-ke rozbehol konečne celkom fajn smerom, tak som ochorela. Keď človek leží v posteli a má pocit, že zomiera, prejde mu hlavou milión vecí a rôznych spomienok. Prejde mu hlavou, čo v živote už urobil a čo urobiť ešte chcel. Uvedomí si, čo v živote je skutočne dôležité. Rakovina mu to ukáže. Čím viac sa veci počas mojej liečby komplikovali (komplikujú), tým viac som uvažovala, polemizovala. Ale už nie o tých banálnych záležitostiach, pri ktorých sa človek iba zbytočne naháňa. Boli to úvahy o vlastnom živote, ale aj o ľuďoch, o umení, o spôsoboch života, o existenciách. O tom, ako môžete ľudstvu pomôcť, ako ho inšpirovať, ako tento svet zlepšiť. Vždy som inklinovala aj k estetike a filozofii umenia, zaoberala som sa rôznymi otázkami a vzťahmi človek – umenie, individualizmus vs. spoločnosť. Ako tak sledujem súčasné umenie, umelcov a najmä súčasné médiá a sociálne siete, zaoberám sa otázkou, do akej miery sú médiá potrebné a nutné k tomu, aby bol umelec a jeho umenie viditeľné. Súkromie umelca sa stáva jeho slávou, zlé a drzé spôsoby sú považované za výborné. Otázka, čo je zlé? Kto určuje, či je to zlé alebo dobré? Ako vyzerá zlé umenie a nevhodné správanie umelca, kto a čo určuje tieto definície? Galéria, kurátor, spoločnosť, médiá alebo samotný umelec ako jednotlivec? Možno sú to fanúšikovia, ktorí nám diktujú, ako má umenie vyzerať. Páči sa, nepáči sa. Ako keby nezáležalo na vzdelaní a hodnote umeleckého diela, ako keby nezáležalo na životnej histórii umelca a jeho tvorivosti. Tieto definície spoločnosť obrátila hore nohami so subjektívnym komentárom, že takto to má byť, pretože tento obraz rozpráva napríklad o klimatických zmenách, ekonomickej kríze alebo genderovej rovnosti. Lenže to už poznáme...
Nie.. stačí len príbeh. Príbeh, ktorý nemusí hovoriť o súčasnom dianí a politike. Príbeh, kde hlavnými postavami sú autorove emócie, jeho prežívanie, názory a kritiky. Je to pomyselná rovnica, kde x môže znamenať celú abecedu a celú škálu farebných odtieňov. Obrazová úloha, v ktorej má výsledok miliárd možností v rôznych svetoch a ich nedopovedanosť je navyše krásna. Pretože nie všetko potrebuje svoju odpoveď... Prečo by sme sa mali obmedzovať na jeden výsledok, jeden štýl a v umení tvoriť stále dokola ten istý námet a obsah? Je to príliš limitujúce. Táto úloha, rovnica alebo toto naše umenie tu nie je na to, aby nás limitovalo. Ani rakovina. Kým nám to naše telo dovolí, kým nám to naša duša umožní, nevzdávame sa a úlohy riešime. Bojujeme. Pre lepší život, pre lepší svet, pre umenie, pre rodinu, pre lásku...
ARTIST STATEMENT
Lucia Huňady je slovenská vizuálna umelkyňa, poetka a reštaurátorka historických pamiatok. Vyštudovala sochárstvo a voľné výtvarné umenie na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Medzi jej umelecké diela patria predovšetkým maľba, priestorové médiá a fotografia. Aktívne sa venuje aj poézii, s ktorou je držiteľkou slovenských aj zahraničných ocenení. Publikuje na Slovensku a tiež v Amerike. Za zmienku stojí prémiová cena z roku 2018 v medzinárodnej česko-slovenskej súťaži Básne SK/CZ alebo umiestnenie jej básní v anglickom preklade v prvom výbere (shortlist) medzinárodnej európskej súťaže Europa in Versi 2020, ktorá sa konala v Taliansku. V poézii sa venuje osobným témam, od sebareflexie cez motív muža a lásky, až po pohľad na súčasného človeka, ktorý sa ocitá v tieni, systémoch a pravidlách spoločnosti. Jej poézia má jasné vizuálne prvky, často používa rôzne pojmy a odbornú terminológiu, ktorú kombinuje so širokou škálou emócií a metafor.
Vo vizuálnom umení vystavuje svoje umenie doma i v zahraničí, za zmienku stojí účasť na výstave súčasného svetového umenia v Južnej Kórei v roku 2019. Nedávno v marci získala čestné uznanie v medzinárodnej súťaži Portrait v Teravarna art gallery v Los Angeles. Vo svojej výtvarnej práci predstavuje širokú škálu výrazových prostriedkov a médií, v ktorých je však jasná a čitateľná koncepcia a presvedčenie autorky. Zaujíma sa o človeka. Trpezlivo skúma jeho svet a sleduje stopy, vzťahy, krásy a dilemy. Jej tvorba okrem iného skúma aj vzťah „jedinec vs. spoločnosť“, ktorý prenáša deštrukturalizáciou portrétu človeka na plátno a zobrazuje jeho emocionálnu históriu vo výraznej maliarskej farebnosti.
Vnútorný kompas vedie autorku k tomu, aby išla k podstate vecí a k metaforickej nahote, v ktorej prenáša pozorovania svojho vedomia z minulosti, cez určitý čas a priestor v súčasnosti, aby sa stala východiskom pre budúcnosť. Posledné roky sa začala venovať aj krajinomaľbe v malom formáte, ktorá je pre ňu bezplatnou a harmonickou terapiou, pričom autorka tvrdí, že by krajinu mal mať v zábere tvorby každý dobrý výtvarník.
Výtvarné umenie a poézia tvoria organickú jednotu, živý organizmus, vnútornú krajinu. V srdci tejto krajiny je Lucia Huňady, ktorá píše o tom, čo prežila, aby vytvorila to, čo cíti.
- od roku 2019 členka Umeleckej Besedy Slovenskej a Združenia výtvarníkov N´89
https://artkumkum123.wixsite.com/website/post/the-human-body-are-great-inspirations-for-me-lucia-hunady?fbclid=IwAR3CeBpJu3X4We8i81NKcoD9nBCpdOI3I87HjORrU49kVjIPDOB0f9Gkjrs
Artkum blog, Serbia – Lucia Huňady interview
https://www.goddessartsmag.com/post/lucia-hu%C5%88ady-we-are-still-fighting
Goddessart Magazine, Germany – Lucia Huňady article
https://itvar.cz/mesiac-nasmeroval-kazdu-vlnu-tak-aby-ma-udrela
Lucia Huňady – Mesiac nasmeroval každú vlnu tak aby ma udrela – báseň
Instagram – @lucia.hunady
Kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
CYTOTOXICKÁ
Tečie červená červeným označená
Prelieva sa a kreslí
základné prvky romantizmu
Utiecť a len sa pozerať
Prelieva sa a obťahuje
tie kávové hory a polia pokoja
na ktoré si mala takú chuť
Vybrala si si ešte pred narodením
z lona matky
že sa to stane a ty nebudeš vedieť
porozumieť na prvý krát
Nemusíš sa odvracať od stoviek tokov sĺz
Máš na to právo
Jesť maliny ktoré máš radšej než jahody
zo zlatého rezu
Nemusíš sa ani kontrolovať
pretože aj ty sama si vznikla z chaosu
ktorý je dnes plne jedovatý
a vôbec neberie ohľad na život okolo
