2. príbeh dokazuje, že sa netreba vzdávať... že po veľmi ťažkých dňoch prichádzajú aj lepšie a život vieme vnímať ako krásny a hodnotný o to viac.
Ďakujeme, Sandra!
Mám 71 rokov. Mala som pohodový život s manželom a dvomi deťmi, práca ma bavila problémy boli len také normálne, cestovali sme na dovolenky, všetko konfliktné sa časom vyriešilo.
Pri pravidelnej preventívnej prehliadke manželovi diagnostikovali rakovinu prostaty. S nádejou sme začali bojovať proti tejto pliage. Po drastickej operácii v roku 2003 sme mysleli, že choroba je zažehnaná. K recidíve došlo v roku 2010 – rakovina močového mechúra. Aj to sme s liečbou zvládli ale v roku 2013 začali metastázy. Najprv do kostí, potom do pľúc. Keď sa metky objavili na mozgu, získali sme drahú agresívnu terapiu so všetkými dôsledkami – chudnutie, strata vlasov, depresie, invalidný vozík. Na chemoterapie som ho vozila do nemocnice na Heydukovej ulici, ťažké parkovanie, vozík do kufra auta, len vydržať... Ešteže som bola na dôchodku. Ale manžel pomaly chradol a ja som už nevládala. Po určitom čase som aj ja šla na preventívnu prehliadku a dozvedela som sa že bol najvyšší čas. Môj gynekológ mi oznámil krutú správu – rozsiahly nádor na prsníku! Prvá moja reakcia bola rezignácia. Na čo sa liečiť? Manžel zomiera a mňa to čaká tiež, tak na čo to predlžovať. Deti sú dospelé, majú svoje rodiny a ja budem len príťažou. Vďaka môjmu gynekológovi, ktorý mi dokonca zavolal aj domov, som sa odhodlala liečiť, hoci manželov stav sa už nezlepšoval.
Po operácii v NOU v Bratislave som si prečítala príbehy amazoniek v knižkách Evy Bacigalovej a veľmi mi to pomohlo. Osudy mnohých žien boli podobné ako ten môj, ale hrdinské. Vrátila som sa bez prsníka a musela som zorganizovať manželov pohreb. Potom som žila ako vo sne – chemoterapie, rádioterapie, depresia, hormonálna liečba... Ale keď mi začali rásť vlasy, začala som myslieť aj na seba. Pomohla mi najmä dcéra, ktorá ma presťahovala bližšie ku svojej rodine a všestranne sa o mňa stará.
Ale nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. V marci 2021 počas pandémie som dostala CMP. Včasný zásah zdravotníkov bol asi príčinou, že zrozumiteľná reč a rovnováha sa vrátili a ja som ako-tak v poriadku. Lieky a ich nežiadúce účinky mi síce spôsobujú ťažkosti, ale žijem.
Ďakujem Bohu za každý nový deň. Tešia ma moje vnúčatá, úspechy mojich detí a veľká vďaka patrí všetkým lekárom, ktorí mi umožnili pochopiť, že život je najväčšia hodnota, za ktorú sa oplatí bojovať.
Sandra