Príbehy

Ľudmila

My ľudia sme už raz takí, pokiaľ sa nás choroba netýka, tak sa s ňou ani nezaoberáme.

Keď sa povie rakovina, tak je to pre nás ešte stále taký veľký strašiak, že to slovo radšej ani nevyslovujeme.

Spájame si ho so smrťou, bolesťou a trápením a s tým, že pri nej sa už nedá nič urobiť..

Vieme, že veľa ľudí na ňu zomiera, ale málo vieme o tých, ktorí s ňou bojujú, úspešne sa liečia, žijú roky bez návratu choroby...

Áno ,aj takýto zázrak sa môže stať, pokiaľ sa jej prestaneme báť, budeme o nej hovoriť, aby sme vedeli aj to ako sa k nej postaviť, ako sa voči nej brániť.

Len tak naštrbíme jej neporaziteľnosť a prestaneme byť voči nej bezmocní...

Každý strach je poraziteľný, keď sa nato v duši odhodláme. Pamätajte, že strach existuje naozaj iba v našich myšlienkach ...

Dala Carnegie

jún 2011

Všetko muselo začať už omnoho skôr, keď niektoré bunky v mojom tele prestali poslúchať, vymkli sa kontrole a začali si bez mojho súhlasu nekontrolovane rásť... Často sa v myšlienkach vraciam k chvíľam,keď som ešte nevedela, že som chorá, bola som štastná a plánovala si budúcnosť... Mala som vtedy 38 rokov, prežívala som krásne obdobie, po dlhom čase stál po mojom boku priateľ, také moje druhé Ja. Mali sme veľa spoločného, navštevovali sme miesta ktoré sa nám páčili, plánovali budúcnosť.Život mi otvoril nové možnosti, cítila som sa štastná a spokojná. Občas sa ma zmocnila akási zlá predtucha, či táto žičlivosť osudu neveští čosi zlé, čo sa mi má stať. A osud skutočne zakročil, a odštartoval novú etapu v mojom živote, v ktorej sa zmenilo od základu všetko, hlavne ja sama... Nahmatala som si v pravom prsníku pevnú nepohyblivú hrčku. Od mojej poslednej návštevy ženského lekára uplynulo už 8 rokov - a zmocnilo sa ma zlé tušenie, pomyslela som na to najhoršie. Ale táto myšlienka je na začiatku taká neuveriteľná, v kútiku duše sme presvedčení, že toto sa predsa nám stať nemôže, určite to bude len neškodná hrčka,alebo cysta...

Skutočnosť, že som prehliadky u ženského lekára stále odkladala - na čas, keď bude viac času -budem do konca života ľutovať. Najlepšou prevenciou sú pravidelné kontroly a ak už máme čo i len malé podozrenieie, treba navštíviť lekára. Každý rok pribudne okolo 2000 žien ktoré ochorejú, a nie sú to len staršie ročníky, ale čoraz častejšie aj mladšie ženy do 45 roku života.

Po prehliadke ma môj ženský lekár poslal ešte na jednu sonografiu a potom aj na mamografiu. Vyšetrujúca doktorka skúmavo hladela na obrazovku a ja som po celý čas visela na jej perách a s malou dušičkou čakala čo povie... Priamo to nevyslovila, nemusela. To čo tam uvidela muselo ísť bezpodmienečne von, lebo to tam nepatrilo a nemalo čo hladať, povedala. Keď som sa vrátila k svojmu ženskému lekárovi diagnóza už bola na svete a bola trpká. Potvrdilo sa to najhoršie.

Mám rakovinu...

Moje pocity?

Keď lekár vyriekol to slovo, paralyzoval ma pocit chladu, ktorý mi prebehol telom a stiahol sa mi žalúdok. Neveriacky zápasím s myšlienkou, že môžem onedlho umrieť. Ale túto myšlienku čoskoro prebila druha: "Bože tak skoro, veď ja si to vôbec neviem predstaviť, že zomriem." Nechytil ma záchvat histérie, ani som sa nerozplakala, skôr sa vo mne rozhostil taký zvláštny kľud. Čím to vtedy bolo,ani neviem. Mám však pocit, akoby sa v tej chvíli môj mozog rozhodol, že nedovolí tým neposlušným bunkám zničiť jeho domov,a rozhodol sa že v ňom pouprace a vymetie tých malých votrelcov. A možno to bola aj akási predzvesť toho že všetko dobre dopadne.

Sadla som si k lekárovi a pozorne som ho počúvala. Podrobne ma oboznámil so všetkým čo ma bude čakať. Operácia, chemoterapia a pravdepodobne aj rádioterapia, potom liečba liekmi.. Tiež to tým neskončí, do konca života budem musieť chodiť na pravidelné kontroly, vyšetrenia. Zo začiatku to znie dosť hrozivo, ale ver, že to nie je až také zlé. Viac ako na seba som začala myslieť na svojich blízkych, ako im to mám povedať,a ako zareagujú. Aby sa nevystrašili a čo najšetrnejšie - ale dá sa to?

Po stanovení diagnózy mi odobrali vzorku tkaniva z nádoru a poslali na histologické vyšetrenie, dokonca dvakrát. Ale nález bol stále ten istý - invazívny duktálny karcinóm

--------------

Potreba duševnej pomoci

A zanedlho sa prihlásili aj príznaky depresie, ktoré boli čoraz silnejšie, až som musela vyhľadať odbornú pomoc, psychiatra. Depresia je taký zvláštny stav mysle, ovláda ťa smútok, beznádej, stav keď si myslíš, že už nikdy nebude lepšie, keď sa obviňuješ zo všetkého zlého čo ťa v živote postihlo, začo všetko môžeš samozrejme len ty, rozpamätáš sa na všetky svoje neúspechy a zlé veci a tvoja nádej že sa z toho dostaneš je na bode mrazu, nemáš sily a veľakrát ani chuti to zmeniť...

Bude to znieť zvláštne, ale realita bola taká, že mi bolo úplne jedno, že mám v tele tikajúcu bombu, jednoducho som myšlienky na ňu odstavila, ovládol a pohlcoval ma smútok za strateným, výčitky prečo sa to stalo teraz, mne, ako sa z toho dostanem, či sa z toho dostanem.

Samozrejme popritom bolo treba čo najrýchlejšie konať, v prvom rade operovať. Ja som ale mala pocit že kvôli depresii nebudem schopná podstúpiť operáciu ani pobyt v nemocnici. Bola som už prichystaná a zbalená, v nemocnici som čakala na príjem, ale tieto skľučujúce myšlienky boli silnejšie, doslova som mala pocit, že dni ktoré ma tam čakajú neprežijem.

Viem, že najlepšie ma pochopia iba tí, ktorí zažili opakujúcu sa depresiu, takže všetcia blízki, sestričky i lekár, ktorí mi v dobrej viere dohovárali, aby som neodišla a čo najskôr operáciu podstúpila to mysleli so mnou dobre, ale necítili to čo ja. Ja som nebola schopná prejsť dverami oddelenia.... Dohodla som sa na vlastnú zodpovednosť na druhom termíne operácie, ktorý sme posunuli o dva týždne. Verila som, že nastane zlepšenie, zlé myšlienky v ktorých sa miešali pocity viny, smútku, zbytočnosti trocha povolia, ale dva týždne prešli a ja som bola natom rovnako.

Čakať som však už nemohla. Ešteže som pri mojom oslabenom vnímaní reality počas depresie pochopila, že to nebezpečné v mojom tele musí ísť čo najrýchlejšie von, lebo to tam nepatrí.

Nech sa stane čo sa má. Idem!

---------------------------------------

Na začiatku a v čase liečenia som absolvovala radu vyšetrení. CT vyšetrenie brušnej dutiny, hrudníka a malej panvy. Pokiaľ nie je dôvod tak toto vyšetrenie sa neskoršie robí už len na ultrazvuku, raz polročne. Zbytočne sa telo nevystavuje ožarovaniu. Počas trvania chemoterapie mi pravidelne robili EKG, ECHO srdca, kontrolovali stav krvi a onkomarkerov. Sledovanie hladiny onkomarkerov je dôležité, lebo ak by sa zvýšila, tak je to možnosť návratu choroby.

Naše telo tvoria zdravé bunky, ktoré si žijú, rastú delia sa. Zdravá bunka vie, kedy sa potrebuje deliť, a kedy sa má prestať deliť. Ak však naňu dlhodobo pôsobia rakovinotvorné látky,kontrola prestane fungovať a bunky sa začnú správať inak. Začnú sa nekontrolovane deliť, a vznikne nádor. Každý máme rakovinové bunky v tele, je ich však menej ako zdravých. S degenerovanými bunkami si náš imunitný systém ak správne funguje vie poradiť. Ak je imunita oslabená napríklad stresom, negatívnymi myšlienkami, pocitmi, žiaľom,ale aj nevyváženou stravou, alkoholom tak klesá táto jej schopnosť.

Až sa nádor z tela odstráni, pošle sa na histologické vyšetrenie, z ktorého sa lekári dozvedia všetko potrebné o ňom a naordinujú nám takú kombináciu liečby, aby ťa čo najlepšie zabezpečili a ochránili pred možným rozšírením alebo návratom choroby.

---------------------------------------------------------------

Po prijatí na oddelenie mi lekár ešte raz prezrel prsník a povedal mi, že vzhľadom na veľkosť prsníka a veľkosť nádoru (2x3cm) by bolo aj z estetického hľadiska lepšie vykonať masektómiu, teda odstránenie celého prsníka. Ďalšia "studená sprcha", nemožné, veď spočiatku sa hovorilo len o vybratí hrčky. Nebudem mať celý prsník, časť mojej ženskosti ?Rozhodnutie však bolo na mne. Ako vo sne som vyšla z vyšetrovne. Cítila som sa v inom svete, akoby ma riadil niekto iný a udalosti ma len tak ťahali za sebou..

Na predvečer operácie nikdy nezabudnem. Bol najhorší v mojom živote. Oslabená, otupená depresiou, a so správou, že mi odstránia celý prsník. Hlava ma príšerne bolela. Bože ako to všetko dopadne, ako zareaguje moje telo.zobudím sa vôbec po operácii ? Plná smútku, zbytočnosti,pocitu akoby sa všetko proti mne spojilo som hladela cez okno do smutného daždivého počasia a moje myšlienky s nim boli naprosto totožné... Ak by bola moja psychika v poriadku, lepšie by som tieto dno zvládala. Spätne si však myslím, že všetko sa stalo tak ako sa malo stať. A najlepšie ako mohlo....

august 2011

Nastal deň operácie.

Ráno kým ostatní vstali som sa naposledy pozrela v zrkadle na môj hrudník. Bože veď moje prsia vyzerajú tak zdravo ? Naozaj mi musia ten jeden vziať ? Tak ešte naposledy a idem sa prichystať. Treba ísť....... Obandážovali mi ruky a nohy proti možnej trombóze a odtlačili na posteli do predoperačnej chodby.

Ešte raz za mnou prišiel pán doktor a opýtal s ako som sa rozhodla. Povedala som, že sa zverujem do jeho rúk, ak počas operácie uvidí, že úplné odstránenie prsníka je najlepšie riešenie, tak súhlasím. Nikdy nezabudnem na chladnú a sterilnú operačnú miestnosť. Ako som si ľahla na operačný stôl ako ma s remeňmi priviazali. Človek sa cíti tak zraniteľne. Očami som hladela celý čas na stromy v oknách a na veľké hodiny na stene. Chcela som si zapamätať čas, keď sa to všetko začne.. Všetcia boli ku mne milí, ubezpečovali ma , že všetko bude v poriadku a dopadne to dobre.... Tak nech sa stane všetko ako má....Priložili mi k nosu "zvonec" a ja som "odišla" ani neviem kedy....

Operácia začala pred pol 10 a trvala do 11 hodiny. Keď som precitla pamätám si len toľko, že ma na posteli kamsi tlačili a hovorili ku mne. Tažko ma prebúdzali. Ja viem prečo, bála som sa toho, znie to možno poeticky,ale viem čo dokáže boľavá duša.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Po operácii

Hrudník mi zvierala silná bandáž,to kvôli tomu, aby sa zastavilo krvácanie. Ak všetko dobre pôjde o tri dni mi ju dajú dolu..Stalo sa tak až na piaty deň od operácie. Potom som už ranu mala len prekrytú. Rana je citlivá, ale nebolí ma, ani podpazušie, len cítim, že tam bol vykonaný zákrok.

Prsník "odišiel". Pohľad na čerstvú ranu nie je pekný.Je dosť veľká. Neskôr som si napočítala 23 stehov.

A prišiel aj čas, keď som sa znovu pozrela do zrkadla, ale išlo to ťažko. Symetria sa porušila a pohľad na jazvu bolí, raz darmo sme ženy a takýto viditeľný zákrok nám na sebavedomí nepridá. Ale zvládnem to a skamarátime sa.

Hneď po operácii mi pod kožu v okolí rany vsadili tenkú hadičku, ktorou sa zabraňuje tomu, aby do rany tiekla krv, a tiež ňou odchádza hromadiaci sa tkanivový mok, lymfa, do malej flašky, ktorú som mala stále pri sebe.. Kým bude tiecť a čistiť sa, zatiaľ musím ostať v nemocnici.

Časom je dobré potierať si ranu masťou na jazvy. Veľa ľudí nedá dopustiť na nechtíkovú masť,ktorá dobre celí ranu. Podstatné je masírovanie, aby sa rana hladila a neostali nepekné hrbolčeky v miestach kde bola šitá.

Až sa nádor pri operácii z tela odstráni, pošle sa na histologické vyšetrenie, z ktorého sa lekári dozvedia všetko potrebné o ňom a naordinujú pacientovi takú kombináciu liečby, aby ho čo najlepšie zabezpečili a ochránili pred možným rozšírením alebo návratom choroby. Mne odobrali 8 lymfatických uzlín, v podpazuší,aby zistili, či nie sú napadnuté chorobou. Výsledok negatívny, ďakujem Bože, choroba sa nezačala šíriť.

Pohyblivosť

Sprvu som sa bála, či po takomto zákroku budem svoju svoju ruku cítiť, či nebudem mať pohyb obmedzený. Ale prekvapivo rýchlo sa mi pohyblivosť zlepšovala. Hneď na druhý deň po operácii prišla rehabilitačná sestrička a začali sme pomaličky cvičiť rukami, ramenami,plecami. Každý deň sme si pridali nový cvik. Opatrne, aby sa rana príliš nenamáhala. Dnes, občas cítim v rane malé napätie, sem tam ma nejaký nerv pošteklí, ale pohyblivosť mám naozaj ako predtým, keď bola táto časť tela zdravá. Cvičím aj doma, a nijako ma to neobmedzuje. Časť pravého podpazušia mám však dodnes znecitlivenú.

Blízki ma chodia navštevovať, a prinášajú novinky a pozdravy od známych,všetcia mi držia palce.Zoznamujem sa so spolubývajúcimi, ktorých osud je tiež podobný môjmu.Trocha závidím tým dievčatám, ženám, ktoré tu boli operované "len na cystu"V mojom veku som tu jediná s touto diagnózou, ostatné pacientky sú staršie...Ošetrujúci personál bol naozaj veľmi starostliví a ešte aj nemocničné jedlo mi celkom chutilo.

Čas som si krátila tým, že som si začala opisovať dni, ktoré som tu strávila, nie preto, že by som raz napísala knihu,ale kvôli tomu aby som stále nemyslela na chorobu a depresiu. A dnes sa mi opäť potvrdzuje to, že naozaj nikdy nevieš čo ti život prinesie, a nič sa nedeje bezdôvodne. Všetko má svoj zmysel, význam, určenie i čas. Skôr či neskôr. Ako som len vtedy mohla tušiť, že raz , v r. 2013 dostanem ponuku napísať svoj príbeh ?......

Domov ma pustili na 8 deň po operácii, ale musím povedať, že pokiaľ sa rana ešte úplne nevyčistila od lymfy - nie je sa čo ponáhľať domov. Stane sa to čo mne. Tým že mi vybrali odvádzaciu hadičku, ešte stále sa hromadiaca lymfa mi začala v podpazuší vytvárať čoraz väčší "vankúš". Musela som ešte dobré dva týždne v rôznych intervaloch prísť do nemocnice, kde mi vpichli do kože ihlu a sestrička mi lymfu odsala. Dovtedy mi museli v rane nechať aj nite, aby sa neotvorila. Po 10 dňoch od operácie mi ich vybrali, ale už bol najvyšší čas.

Týmto sa skončila etapa operačná...

Operácia bola 9. augusta a zhruba o mesiac neskôr, keď už so mala výsledky z histológie ma pán doktor poslal na oddelenie klinickej onkologie kde bude pokračovať moje liečenie.

Vedela som že musím podstúpiť ešte aj túto časť liečenia, že je rovnako dôležitá ako tá prvá. A znova som sa presvedčila, že keď si človek myslí, že viac už neunesie, unesie minimálne dvakrát toľko.. Všetko sa odohráva v hlave a je to pravda.. Udivovalo ma každým dňom, ako zvládam všetky ďalšie vyšetrenia a liečbu a moje výsledky napriek duševnému i telesnému oslabeniu sú dobré a zlepšujú sa.

------------------------------------------------------------------

Klinická onkológia, aká irónia osudu, keď si prečítame začiatočné písmenká týchto dvoch slov.V čase, keď som bola zdravá a náhodne som prešla okolo tohto oddelenia, pohľad na tabuľu s jeho názvom nenavodzoval dobré myšlienky. V duchu som sa poďakovala, že som zdravá, a že sa tým čo sa deje za tamojšími dverami nemusím zaoberať. Teraz som sa však musela naučiť hladieť na toto oddelenie tak, ako na miesto kde spravia všetko, aby som sa vyliečila.

V čakárni vždy sedia pacienti. Prichádzajú sami za seba, alebo im oporu dává doprevádzajúci rodinný príslušník. Som prekvapená, ako veľa je pacientov s touto chorobou. Všetcia sme na jednej lodi. Niektorí máme viacej šťastia, iní menej. Postupom času ako som sem pravidelne chodila som sa zoznamovala sa s personálom, s pacientami a začala som cítiť, že je medzi nami skutočne akési neviditeľné puto. Stali sme sa prostredníctvom choroby akýmisi súputnikmi, spolubojovníkmi, ktorí sa pri vstupe do čakárne pozdravia s radosťou v tvári, vypočujú si toho druhého, komu sa ako vodilo kým sme sa nevideli, povzbudia sa, poradia si a podporujú sa a odovzdávajú si skúsenosti. Lepšie pochopíme toho druhého, lebo si prešiel niečím podobným. Spoznala som aj ľudí, ktorí mali žiaľ menej šťastia ako ja, a už nie sú medzi živími.

----------------------------------

Pani doktorka mi po úvodnom pohovore na základe všetkých dovtedajších výsledkov vyšetrení naplánovala nastávajúcu liečbu. Najprv to bude chemoterapia, ktorá by mala potrvať asi 5 mesicov a budem ju dostávať v trojtýždnových intervaloch, po nej radioterapia, a potom biologická liečba a hormonálna liečba. Každá rakovina je iná. Ak aj máme rakovinu toho istého orgánu, každého z nás budú pravdepodobne liečiť inak. Lepšie povedané "liečením ušitým na mieru". Sestričky, naozaj ako usilovné včielky bez oddychu pripravujú v riediarni infúzie, dozerajú na pacientov, či im nie je zle, či sa im pohodlne sedí, leží, a kontrolujú či už stiekla infúzia, odoberajú krv. Naozaj sú v neustálom strehu a behu. Chemotarapiu vo forme infúzie podávajú v miestnosti, kde pacienta usadia do polohovateľného kresla, alebo ak má niekto dlhotrvajúcu infúziu, tak si ľahne na posteľ, kde si môže zdriemnúť.

-------------------------------------

Radioterapia

Napokon sa ukázalo sa, že v mojom prípade nie je nutná, tak som bola od ožarovania ušetrená.

Biologická liečba

Zistilo sa, že som HER 2 pozitívna. HER2: znamená, že rakovina vytvára na povrchu nádorových buniek vo veľkom množstve proteín nazývaný HER2, ktorý spôsobuje rýchlejší rast rakovinových buniek. Takéto rakovinové bunky sa správajú agresívne majú aj horšiu prognózu a mám aj vyššie riziko návratu choroby.

Preto sme po chemoterapii vo februári 2012 zahájili biologickú liečbu Herceptinom, ktorý obsahuje protilátku rastuzumab, ktorá sa naviaže na HER 2 a zastaví rast nádorových buniek. Táto liečba je už šetrnejšia ako chemoterapia, ani nemá vyčerpávajúce vedľajšie účinky. Ja som ich aspoň nepociťovala. Jediný krát - po prvej infúzii navečer som mala mierne zvýšenú teplotu a pobolievali ma kĺby ako pred chrípkou. Dala som si Paralen a na druhý deň mi už nič nebolo.

Táto liečba trvala jeden rok, v trojtýždňových intervaloch a podávala sa vnútrožilovo, infúziami.

---------------------------------------------

Potom prišla na rad hormonálna liečba tamoxifenom po dobu 5 rokov a Lucrinom 2 roky

Hormonálna liečba

liek Tamoxifén Každá nádorová bunka má hormonálne receptory, na ktoré sa naväzujú ženské pohlavné hormony, prítomné v krvi. Tie potom rakovinovej bunke akoby dodávali potravu, vďaka ktorej rýchlo rastie. Ja som mala až 90% prítomnosť estrogénov, progesterónov 20%. Čiže estrogény vysoko pozitívne. Tieto lieky blokujú tvorbu hormónov, alebo bránia tomu aby sa viazali na receptory rakovinových buniek, ktoré prestanú dostávať "potravu" a odumrú. Injekcie Lucrin som dostávala po dobu dvoch rokov. Podávajú sa buď do steny brucha, alebo do zadného sedacieho svalu. Táto injekcia je trojmesačná. Sprvu som brala mesačnú injekciu, ale neskôr som si zvolila možnosť trojmesačnej, pretože mi nespôsobovala problémy. Ale odporúča sa najprv začať s mesačnou. Týmto mi vyradili z činnosti vaječníky, následne čoho som po dobu tých 2 rokov bez pravidelnej menštruácie. V tele môže dôjsť k takým zmenám, ktoré sú typické pri nástupe menopauzy.

Moje skúsenosti pri braní hormonálnej liečby sú také, že na začiatku som mávala časté návaly tepla. Keď sme sa o týchto príznakoch rozprávali s lekárom, povedal mi, že čím dlhšie budem tieto hormonálne lieky brať, tým budú pravdepodobne aj návaly častejšie... U mňa však nastala opačná situácia, čomu som veľmi rada...

-----------------------------------------------------------

september 2011

Prvá chemoterapia

Chemoterapia . Účinnou látkou sú tzv.cytostatiká, ktoré zabraňujú rastu nádorových buniek, alebo ich rozmnožovaniu Zvyčajne ich podávajú do žily, infúziami, tak sa dotanú do krvi a pôsobia nielen na nádor, ale aj na celý organizmus. Chemoterapia máva nežiadúce účinky: nevoľnosti, nechutenstvo, niekto necíti napríklad chuť jedál,necíti vône, klesá obranyschopnosti organizmu, pociťuje slabosť. Keď skončí obdobie chemoterapie, tieto ťažkosti prestanú.

Nebezpečné je ak sa u niekoho dostaví hnačka, alebo mu stúpne teplota, vtedy obyčajne klesá počet bielých krviniek a krvných doštičiek a podávanie chemoterapie sa musí prerušiť do času, kým sa ich počet dostatočne neobnoví. Pred podaním infúzie zvyknú každému pacientovi podávanú cytostatickú látku rozriediť, podľa potreby..

Pamätám si chvíľu, keď mi chemoterapiu dávali prvýkrát. Očami sledujem sestričku ako pripravuje a upevňuje na stojan vrecúško s cytostatickou látkou, pripravuje mi ruku na vpichnutie injekcie. Sledujem priesvitný tenký prúd, ktorý pomaly steká z vrecúška cez hadičku až mizne v mojej žile... Sú to rozporuplné pocity.Na jednej strane tá pre mňa doteraz neznáma no obávaná látka, ktorá mi o pár sekúnd poputuje do žíl pomôže zničiť rakovinové bunky, ale aj oslabí moje telo, lebo zasiahne všetky bunky,choré aj zdravé a bude mať aj nežiadúce účinky

Chemoterapia mi bola podávaná tiež v trojtýždňových cykloch. Bola som rada, lebo moje telo malo dostatok času na regeneráciu..

Po návrate domov po prvej chemoterapii so bola pripravená na všetky možné nežiadúce účinky. Navečer sa dostavili také slabé nevoľnosti, na druhý deň mi ešte trošku "hojdalo" žalúdok. Ale tieto nevoľnosti boli prvé aj posledné počas trvania chemoterapie......Čakala som ich po každej procedúre, neprišli... Neviem čím to bolo, odkiaľ malo moje oslabené telo také rezervy, toľko síl na regeneráciu. Usmievam sa nad milým výrokom mojej psychologičky, ktorá mi hovorievala, že kým iných tieto infúzie vyčerpajú, ja tam chodím pre chemoterapiu ako pre cukrík. Ďakujem Bohu, že ma aj takto ušetril.

Pri mojej otázke či je to vôbec "normálne" a či mi aj napriek tomu tá chemoterapia pôsobí tak ako má, mi pani doktorka povedala, že určite áno. Po prvej chemoterapii som navečer začala okolo seba cítiť akýsi zápach. Pripomínalo to takú sladkastú marhuľovú vôňu - ale mne to príšerne smrdelo. Myslela som si, že začínam byť alergická možno na aviváž.

Keď som sa našich pýtala, či to aj oni cítia, povedali že nie. Trvalo to ešte niekoľko dní. Neskôr som nato prišla, že to spôsobovala tá chemoterapia. Po troch týždnoch keď som prišla na daľšiu liečbu som ju cítila znova, všade na oddelení. Ešte aj dnes keď si na ňu spomeniem ju mám v nose a urobí sa mi nevoľno.. Pamätať si ju budem navždy.

------------------------------------------

Vlasy, epiteza

Tiež som sa musela pripraviť na to,že krátko po zahájení liečby mi vypadajú vlasy. Vraveli mi, že môžu dorásť hustejšie, kučeravé vlasy, alebo sa im zmení farba. Pani doktorka mi vypísala recept na parochňu, epitézu do podprsenky a podprsenku. Samozrejme poisťovňa prepláca len určité % z týchto pomôcok. Parochňu som si síce kúpila, ale v čase kým mi vlasy vyrastali bolo zimné obdobie, vonku som nosievala čapicu, šatku som mala vnútri. A keď prišla jar, vlasy mi už vyrastali, a nosievala som ich také krátke aké boli. Na parochňu som si nevedela vôbec zvyknúť, vždy som mala pocit niečoho cudzieho na hlave. Rok som bola na maródke, takže som medzi ľudí chodievala málo. Ak človek chodí častejšie medzi ľudí, jmôže byť nepríjemné nosiť šatku, v tom prípade príde parochňa vhod. Dnešné parochne tak verne kopírujú vlastné vlasy, že sotva vidieť rozdiel. Záleží na každom z nás, kto sa ako rozhodne Vlasy mi začali vypadávať na 3 týžden po prvej chemoterapii. Na vankúši v hrebeni. Nechcela som čakať kým si ich budem vo zväzkoch vyťahovať. To by bolo horšie. Tak som zašla ku kaderníčke. U nej som si uvedomila ďalšiu iróniu osudu... Zapletený vrkoč mi začala odstrihávať. Vlasy boli také pevné, že ich nožnice nechceli rezať, akoby neradi odchádzali... Predtým som si vlasy dala maximálne len podstrihnúť a moja kaderníčka ma nevedela nahovoriť na kratší účes. Ona chcela, ja som to odkladala. Ale ani jedna z nás nechcela, aby to bolo za týchto podmienok a takto radikálne.. Našťastie mám dobrú formu hlavy a musím priznať, že ten oslobodzujúci pocit byť aspoň raz za život takto bez vlasov stojí zato... Sranda,, keď som si uvedomila, že ako je to už dávno, keď som mala hlavu bez vlasov. 38 rokov.

Pozitívna správa bola, že ešte pred skončením poslednej chemoterapie moje vlasy znova "zakorenili". Už som ich z vlasovej pokožky nevytiahla, už sa pri umývaní nevymyli... Prvé vlasy ktoré mi vyrastli boli jemné, farbu mali takú neurčitú, nazvala som ju šedomyšková. Tiež sa mi začali pekne vlniť, ale objavili sa medzi nimi poprvýkrát aj šedivé. Postupne však začali naberať takú farbu akú mali pôvodne a ich kvalita sa nezmenila. Keď mi začali rásť, tak som sa veľmi tešila a svoju hlavu som si odfotila každý mesiac, aby som mala pamiatku, ako rástli.

Trocha mi zredlo obočie a mihalnice, ale všetko sa vrátilo do pôvodného stavu, keď skončila chemoterapia..

Podprsenka a epitéza sú výborné veci. Epitéza nahradí chýbajúci prsník tak, že navonok nie je nič vidieť. Navyše aj dobre "sedí", A pri šikovnom výbere ošatenia nie je problém ani s výstrihmi.

Rekonštrukcia prsníka

Som ešte mladá, ale zatiaľ neuvažujem o rekonštrukcii prsníka. Po dobu 5 rokov sa ani neodporúča. Potom uvidíme. Troška sa obávam či rekonštrukcia nesťažuje diagnostiku možného návratu choroby.

-------------------------------------------------

Strava

Počas liečenia sa ku mne dostalo veľa informácií, o tom kto ako sa stravuje, čo je najlepšie, čo určite zaberá, také kvantum informácií až som z toho bola v rozpakoch. Vôbec som nevedela čo si z toho mám vybrať, načo nezabudnúť, čo vyskúšať... Napokon som sa spoľahla na svoju intuíciu a vybrala som si podľa seba. V každom prípade však pijem veľa vody, teda aspoň sa snažím - jej dostatok je potrebný hlavne v čase chemoterapie,aby sa tie odpadové látky dostali z tela čím skôr. Mám rada kávu, tú si pravidelne dám a musím povedať, že neodolám napolitánke. Pijem len vodu a čaje.

Jem veľa zeleniny (brokolica, cvikla šaláty), ovocie hlavne bobuľovité tmavé v lete : maliny, černice, ríbezle, červené hrozno, orechy všetkých druhov Pijem naozaj veľmi veľa mlieka, možno viac ako vody, mám rada syry, ryby Neberiem však žiadne vitamínové drinky, či tabletky, skôr sa snažím jesť to čerstvé ovocie a zeleninu, ktorá sa rodí u nás. Keď som brala chemoterapiu, zvykla som si spraviť vytlačenú šťavu z cvikli, citróna, mandariniek, kiwi a pomaranča. Tú som mala rada. Snažim sa jesť menej koreneného, mastného jedla, ale úplne sa mu nevyhýbam. No a po rokoch som začala znova doma cvičiť. Jednoduché cvičenia na posilnenie tela. Keď to robím pravidelne, cítim sa oveľa lepšie...

---------------------------------------------------------

Moje myšlienky.

Ako ma zmenila choroba

Nikdy nie je tak zle aby nebolo horšie...

Dnes mám už nejaké kolá za sebou nemôžem ešte povedať že som chorobu definitívne porazila, ale som tu, dýcham, viem pozerať, viem hýbať rukami, nohami, viem sa o seba postarať,možem si robiť čo chcem,môžem ísť kam chcem nohy ma odnesú, viem premýšlať, mozog mi pracuje. S ľahším krokom chodievam na kontroly a hlavne moja duša je opäť zdravá, vyliečená. O chorobe veľa nepremýšľam ani sa ňou nezaoberám. Je mojou súčasťou a prijala som ju. Ak sa potrebujem niečo dozvedieť, tak si to buď prečítam na internete, alebo sa opýtam lekárky. Znova som nastúpila do práce, kde nastali zmeny, prišli nové tváre, nové kolegyne , ktoré som spoznala a sú skvelé. Zvláštne, ale nepripadá mi ako tá najhoršia zo všetkých. Veď len pováž, ako asi môže byť človeku ktorého buď v mladom veku, ale aj neskôr pripúta napríklad porážka k posteli alebo na vozík,ochrnie a musí nájsť silu bojovať, vieru v uzdravenie pričom musí počítať aj s tou možnosťou, že to bude natrvalo, že už nikdy nebude chodiť,pohybovať končatinami, alebo rozprávať. Nechcem tým bagatelizovať moju chorobu, ale myslím si, že sú ľudia, ktorí sú na tom aj horšie. Buďme vďační vždy za to čo je, čo máme a čo nám život nadelil. Ver mi nestalo sa to zbytočne..... Snáď náš život plynie príliš rýchlo a nemáme čas na dôležité veci. Preto nám dá občas STOP-ku, aby sme di uvedomili skutočné hodnoty, a možno sa stali vnímavejšími, lepšími. Osud alebo Boh nadelí každému len toľko koľko dokáže uniesť,a pokiaľ ti nadelí chorobu, tak len takú ktorú si schopný poraziť. Nevieme prečo tak robí, snáď nás chce niečomu novému naučiť, treba dôjsť nato čomu, aby sme posilnení mohli pokračovať v ceste z ktorej sme na chvíľku zišli.

Nie je to len moje víťazstvo, ale víťazstvo všetkých mojich blízkych, rodičov, rodiny a priateľov, ktorí stáli pri mne, pomáhali mi a podporovali ma keď mi bolo najťažšie. Ale pevne verím, že aj niekto- odtiaľ zhora - ma držal na svojich rukách,a dodával síl, aby to dopadlo takto krásne a nádejne..

Život sa snami rád pohráva. Vyzdvihne človeka do výšin, dopraje mu, dožičí a potom ho rád nechá spadnúť hlboko dolu.

Nechá ťa tam, pre teba celú večnosť, aby si precítila všetkú tú bolesť, aby si prišla nato čo si urobila, alebo neurobila zle,nechá ťa tam až bolesť postupne vybolieva a ty poučená, zbierajúc pomaličky novú silu rukami sa chytiac steny, začneš sa pomaličky škriabať smerom nahor. Ak ti je najhoršie, znie táto veta neuveriteľne, lebo máš pocit, že tá chvíľa nikdy nepríde, ale predstav si, že z dna akejkoľvek hlbokej jamy či priepasti jediná cesta je vždy len cesta nahor...Tá chvíľa príde. Depresia nie je dobrý stav, ale naučí nás lepšie načúvať svojmu vnútornému ja. Práve vtedy keď zažívame najhoršie chvíle svojho života sa najviac učíme.

Prekonanie tejto choroby bolo pre mňa takým malým novým začiatkom života. Prehodnotila som svoje priority, na veľa vecí sa dnes pozerám triezvejšie, snažím sa nezaťažovať pre mňa nepodstatnými vecami, snažím sa spomaľovať svoje životné tempo. Prinesie to aj akúsi pokoru, úctu k životu. Človek ho už neberie ako samozrejmosť. A vnášam do svojho života čo najviac takých vecí, ktoré mi robia radosť. Rozvíjam svoju kreativitu, vyrábam mydlá, varím zdravé lekváre, pestujem si bylinky, venujem sa záhradke, čítam,fotografujem, chodím na výlety,kreslím, pátram a robím náš rodokmeň...a veľa, veľa pekného čo ma napĺňa. Viacerým týmto veciam som sa venovala aj pred chorobou, ale mydlá, lekváre a bylinky prišli až po nej. Celkom prirodzene ma to k nim ťahalo, zrejme podvedome som cítila akúsi vnútornú potrebu návratu k prírode, k čistému, prirodzenému... Nech si už človek vyberie čokoľvek, dôležité je aby si našiel nejakého koníčka, ktorého robí s láskou, ktorý ho napĺňa dáva radosť a možno aj nový zmysel života...Je to potrebné....

Všetko, čím som si prešla a čo bolo veľmi ťažké - od začiatku zistenia choroby, v čase operácie aj následného liečenia telesného aj duševného - teda všetko čo sa mi na začiatku zdalo smutné a neúnosné postupom času akosi opeknelo, v tom zmysle, že som to prijala a zmierila sa s tým, stalo sa to súčasťou môjho života , posunulo a stále posúva môj život po celkom novej a pre mňa krajšej rovine. Všetko sa tak deje či už cez nových úžasných ľudí, ktorých som spoznala, a ktorí mi pomáhali, cez nový pohľad na svet, nové možnosti, nové nápady, cesty ktoré som v sebe objavila..

Aj toto mi priniesla táto choroba... Bez nej by všetko bolo zrejme inak.

Keď sa ti rozpadnú najkrajšie sny

nádeje nech ťa neopúšťajú

lebo veľakrát nad rumoviskami

vyrastú tie najkrajšie kvety... (Goethe)

------------------------------------------------

Keď som na tom bola najhoršie, našla som pri okraji cesty som našla chudé skrčené čierne mačiatko Nedalo mi nepomôcť mu, bolo opustené a kedykoľvek mohol jeho život skončiť pod kolesami okoloidúcich áut. Vzala som si ho domov, kde vyrástla medzi našimi mačkami.. Odvďačuje sa svojou prítulnosťou, spokojným pradením, páči sa jej u nás. Pripomína mi aj toto neľahké obdobie, ale krajšie je to, že v čase keď nám bolo najhoršie tak nás osud nasmeroval k onému okraju cesty, aby sme si vzájomne pomohli. Odvtedy je stále s nami a žijeme. Ten osud nám vždy dá nejaké znamenie.

Pozoruhodnejšia vec sa stala mojej starej mačičke. Má už 13 rokov. Aj tú som ako malú zachránila, a odvtedy bola stále so mnou. Keď som líhala na chrbát zvyklamsa usalašiť na hrudníku, ale vždy sa ťahala smerom vyššie. Vraví sa, že zvieratká vycítia chorobu. Keď som ochorela, začal aj jej rásť na ľavom ušku nádor. Po operácii jej ostalo pól uško, ale žije, a cítim pri pohľade nanu veľkú radosť, že tak ako v jej, aj v mojom prípade všetko dobre dopadlo a je na dobrej ceste.

Ako som sa uzdravovala a prišiel rok 2012 , v mojej záhrade prvýkrát po 7 rokoch zakvitol môj modrý agát, wistéria. Už som ani nedúfala. Sú to také malé znamenia vesmíru a toho, že nič sa nedeje zbytočne a nič nie je náhoda. Zaujímavé bolo aj to, že v čase mojej choroby, keď som navštevovala náš kostol, v slovách a myšlienkach omše bolo vždy veľa podobného s tým, ako som sa cítila, a čo som prežívala v tom období. Najviac mi utkvel nasledujúci príbeh, ktorý je veľmi pekný a je najmä o tom, aby sme ani v tých najhorších časoch nestrácali vieru...

STOPY V PIESKU

Príbeh je o mužovi, ktorému sa prisnilo, že nastal koniec jeho života. Obzrúc sa nazad uvidel svoj život, ako prechádzku s Ježišom pri mori. Keď si premietol svoju cestu života videl na nej dva páry stôp - jedni patrili jeho nohám, druhé Ježišovim. Zbadal ale aj to, že na určitých úsekoch tejto cesty bola v piesku iba jedna stopa. Zistil, že tieto úseky boli tie najťažšie a najsmutnejšie v jeho živote Rozmýšľal nad tým a opýtal sa Pána: "Pane, sľúbil si mi, že vždy budeš po mojom boku a že ma nikdy neopustíš. To si mi povedal, že tak bude, ak sa raz rozhodnem ťa nasledovať. A ty pôjdeš so mnou po ceste, až do konca. Ale teraz keď sa obzriem späť na svoj život, vidím na jeho najťažších úsekoch iba jeden pár stôp. Neviem pochopiť, čím to je, že keď som ťa najviac potreboval, práve vtedy si ma opustil ! Pán odpovedal: "Synu, bol by som rád, keby si vedel, že ťa milujem, a nikdy by som ťa neopustil. Pozri sa ešte raz na tie stopy. V čase tvojich ťažkostí a trápení patrili tie stopy mne. Ja som ťa niesol na svojich ramenách.....

Môžme si byť istí, že keď prechádzame ťažkými obdobiami nášho života, Pán je s nami. Nikdy nepochybuj o ňom, ani vo chvíli, keď ho nevidíš. On dodrží svoje slová: "Nikdy ťa nezanechám, nikdy ťa neopustím"

Ľudmila (meno bolo na žiadosť autorky zmenené)